Na účet next generation

Podľa 63 percent Talianov EÚ v pandémii zlyhala. A na otázku, kto bol ich najdôležitejším partnerom v najhorších dňoch COVID-19 krízy, iba 4 percentá spomenuli EÚ, zato 25 percent menovalo Čínu...

Podľa posledného prieskumu verejnej mienky v 9 krajinách s 2/3 populácie celej Únie Brusel pandémiu nezvládol. Pred COVID-19 sa pritom v Bruseli počítali drobné, keďže po vystúpení Britov zívala v rozpočte diera. Po korone je však aj napriek horiacej ekonomike nálada hojnosti. Z európskych byrokratov sa stali bohatí strýkovia pre národných politikov. Vyhrážanie sa referendom o vystúpení Talianska z eurozóny? Zabudnuté. Pri stole si hrkútajú európski byrokrati už aj so strateným synom európskej integrácie, maďarským premiérom Orbánom.

Mechanizmus na podporu obnovy a odolnosti (RRF) bol pre Brusel geniálny ťah. Ako bonus máme už aj formálne spoločný európsky dlh. Ani to nebolelo, nemuseli sme sa pýtať ľudí ani meniť zmluvy o fungovaní EÚ. Ďalšia kríza teda nevyšla nazmar. Ako v roku 1999 povedal vtedajší predseda Európskej komisie Romano Prodi: „Som si istý, že euro nás donúti zaviesť novú sadu nástrojov ekonomickej politiky. Je však politicky nemožné navrhnúť to už dnes. No jedného dňa príde kríza a nové nástroje sa vytvoria.“

Ekonomickú obnovu ani odolnosť však od RRF nečakajme. Nie preto, že prvé peniaze z tohto mechanizmu začnú tiecť až v druhej polovici roku 2021. Preto, že ekonomika nepotrebuje pre svoj rast nové dane a z nich financované „investície“. EÚ nemá vlastné peniaze, na financovanie svojich sľubov si ich musí požičať alebo vytlačiť. Daňami a infláciou sa však ešte nik k prosperite a inováciám neprepracoval.

Kam vysoký dlh kombinovaný s financovaním výdavkov štátu cez centrálnu banku vedie, ukazuje Taliansko. Tamojší priemysel je na úrovni spred 40 rokov a ich reálny hrubý domáci produkt sa vrátil 27 rokov do minulosti. Práve RRF posúva celú EÚ bližšie k talianskej ceste, robí ju viac zadlženou a zraniteľnou. Obetovanie bohom agregátneho dopytu nefunguje a hra na čistých príjemcov prebúdza nacionalistické prízraky. Stratia na tom európski zamestnanci a podnikatelia, krátkodobo získajú európski politici a ich známi. Centrálne plánovaná alokácia kapitálu oslabí už tak biedny rast životnej úrovne v EÚ. Next generation EÚ (čo je názov celého finančného rámca, ktorého je RRF súčasťou) za túto mocenskú hru zaplatí ekonomickým zaostávaním.

Uľavil som si, no na Slovensko mieria miliardy eur. Čo s nimi? Krkolomné termíny a zeleno-digitálne zadefinované podmienky zásadne obmedzujú ich rozumné investovanie. Míňať cudzie zdroje na cudzie potreby je tá najhoršia kombinácia, ktorá nám tu skorumpuje ďalšiu generáciu politikov. Po pokuse prefinancovať zjavné slovenské katastrofy, ako sú cesty prvej triedy alebo železničná infraštruktúra, treba čo najviac z peňazí dať ľuďom. A to akýmkoľvek maskovaným znížením daní alebo dávkami, ktoré prejdú sitom bruselského centra. Nech to minú na platby podnikateľom, ktorí im slúžia. Aspoň časť zdrojov sa tak nevyplytvá na vznik parazitických štruktúr, ktoré nás budú dusiť ďalšiu dekádu.

Celý komentár vyšiel v tlači .týždeň.