Platiť za svojich poistencov nie je „pomoc“

Diskusia o záchrane Všeobecnej zdravotnej poisťovne sa dostala tam, kde ju majú politici radi. Vyhrotené emócie, vyhrážky, útoky na city boli ale tentokrát podporené aj kvantami argumentov a čísel. Niektoré pravdivé, niektoré nezmyselné a niektoré je ťažké overiť, obzvlášť pre laickú verejnosť. V tomto texte sa pozrieme na tému poistencov štátu.

Platiť za svojich poistencov nie je „pomoc“

Zdravotné odvody sa platia z príjmu. Ak som dieťa, dôchodca, mamička, nezamestnaný či väzeň, príjem väčšinou nemám. Takýchto ľudí sú na Slovensku zhruba 3 milióny. V slovenskom systéme zdravotného poistenia musí byť každý poistený a odvádzať odvody. Sociálny štát má cieľ zabezpečiť pokrytie zdravotnej starostlivosti pre všetkých občanov, preto za skupinu obyvateľov bez príjmov platí poistné vláda. Neznamená to však, že klientom zdravotných poisťovní je v tomto prípade štát. Klientami naďalej ostávajú jednotlivci, štát na svoje bedrá zobral len ich povinnosť platiť poistné.

Lenže ako vypočítať poistné u niekoho, kto nemá príjem? Zajacov zákon znel priamočiaro: platba za poistenca štátu je 4% z vymeriavacieho základu, ktorým je priemerná mzda. Lenže to politikom zobralo možnosť do systému podľa potreby prilievať (napr. keď bolo treba zachraňovať VšZP), alebo z neho naopak odlievať (keď bolo treba podliezť dlhovú brzdu). Robilo sa to nasledovne: štát si určil rozpočet na zdravotníctvo na nasledujúci rok, napríklad 5 miliárd eur. Štátni analytici prognózovali, že ekonomika sa bude vyvíjať tak a zamestnanosť onak, teda že od ekonomicky aktívnych ľudí pritečie napríklad 3,8 miliardy eur. Ostáva teda 1,2 miliardy eur, vydelíme to 3 miliónmi štátnych poistencov a máme výsledné poistné vo výške 33 eur mesačne. V zákone stanovené 4% sa na daný rok prílepkom k zákonu prepísalo na iné číslo, aby to legálne sedelo. Je to jeden z mnohých príkladov krivenia pôvodnej reformy z rokov 2002-2006. Ten príklad s 33 eurami som nepoužil náhodne. Kým zamestnanec s priemernou mzdou zaplatí do systému mesačne okolo 140 eur, štát za svojich poistencov dlhodobo platí sumu rádovo nižšiu, okolo 30 eur mesačne na poistenca. Ak vás táto technická problematika zaujíma, máme ku nej celú publikáciu.

Od nového roka naviac prišlo ku zmene, pred ktorou sme vtedy varovali. Platba za poistencov štátu sa už neráta individuálne na jedného poistenca, ale ako jedna veľká platba za celú skupinu. Tento krok mal umožniť štátnym analytikom lepšie cieľovať celkovú sumu peňazí v rozpočte a poskytnúť tak rozpočtu viac stability. Dosiahol však presný opak. Korona presunula tisíce ľudí vďaka PN, OČR a karanténam dočasne (a nových nezamestnaných trvale) do kategórie poistencov štátu. Ich odvody tak klesli na nulu a štát za nich neplatil nič.

V minulosti sa už odohralo niekoľko dofinancovaní rozpočtov poisťovní pomocou zvýšenia platby za poistencov štátu v priebehu roka. Nejednalo sa o žiadnu pomoc, štát len uznal, že v systéme je menej peňazí, než by chcel a peniaze zvýšil. Dofinancovať nemusel a nemusí. V takom prípade však musí rátať s tým, že poisťovne budú musieť platiť poskytovateľom (lekárom, zdravotníckym zariadeniam, laboratóriám) menej. A že najväčšie škrty bude musieť spraviť štátna poisťovňa, inak by čelila bankrotu. V takom prípade by však zafungoval efekt konkurencie, ktorý by najmenej efektívne ohnivko v reťazi potrestal zvýšeným odlivom poistencov.

Zvýšiť platbu za poistencov štátu nie je pomoc. Je to platba za služby poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a uznanie skutočnosti, že tieto služby majú vyššiu hodnotu, ako je množstvo zdrojov v systéme. Naopak, poskytnutie peňazí jedinej poisťovni pomocou je. Transfer, ktorý nie je naviazaný na služby pre poistencov štátu (pretože tí sú vo všetkých troch poisťovniach). Je to však pomoc, ktorá jedným poistencom pomáha a druhých poškodzuje (a ešte tú pomoc aj musia spolufinancovať).

Samotné delenie poistencov na ekonomicky aktívnych a na poistencov štátu je systémový nezmysel. Štát by mal miesto toho určiť pevnú sumu poistného na každého občana, napríklad 100 eur mesačne (to je dnešný priemer). Platila by sa naďalej z odvodov. Kto nič nezarába, alebo príliš málo na to, aby mu vyšlo takéto poistné, za toho by to doplatil štát. Kto zarába viac, ten by prebytočný odvod (nad 100 eur) odviedol ako solidárnu daň. Takúto zmenu môžeme nazývať reformou. Naliatie 100 miliónov do večne problémovej poisťovne reformou nie je, je to len ďalšie plátanie dier v zle nastavenom systéme.

Činnosť INESS podporila aj poisťovňa Dôvera.

blog SME, 23.10.2020

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards